Povzbudenia otcov biskupov

Veľkonočné prianie otca arcibiskupa Bernarda a pomocného biskupa Mareka:

Naliehavo potrebujeme zblízka a dôverne spoznať

Sväté písmo a Zmŕtvychvstalého,

ktorý v spoločenstve veriacich

neprestajne rozdáva slovo a láme chlieb.

(Sv. Otec František - Aperuit illis)

Požehnané veľkonočné sviatky

v radosti z Ježišovho zmŕtvychvstania

prajú a vyprosujú

+ Mons. Bernard Bober

arcibiskup-metropolita

+Mons. Marek Forgáč

pomocný biskup

 

Pastierske listy a povzbudenia diecéznych biskupov na Veľkonočnú nedeľu:

 

Povzbudenie prešovského arcibiskupa Mons. Jána Babjaka v deň Kristovej Paschy

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

Kristus vstal z mŕtvych! Skutočne vstal!

Milí bratia a sestry, vám všetkým, ktorí veríte v Ježiša Krista, chcem vliať radosť do vášho srdca a zvestovať vám, v deň Paschy, že Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný, žije, že jeho hrob je prázdny, lebo On vstal z mŕtvych. Niet väčšej radosti v tomto svete, nad túto radosť, že Ježiš žije, že je opravdivý víťaz nad diablom, nad smrťou i nad hriechom. Žijeme z tejto radosti.

A my, ktorí v Neho veríme, ktorí Ho milujeme a usilujeme sa s Nim žiť, ktorí Ho nosíme v srdci a sme chrámom živého Boha, – si toto Jeho víťazstvo naplno privlastňujeme.

Vzkriesený Ježiš Kristus chce, aby sme sa spolu s Nim tešili z Jeho víťazstva a túto radosť odovzdávali ďalším ľuďom, svojim priateľom, známym a tým, ktorí sú v týchto dňoch skleslí a pesimistickí.

Drahí bratia a sestry, napriek pandémii koronavírusu, niet dôvodu na smútok, niet dôvodu na pesimizmus. Žiada sa od nás trochu skromnejšie žiť, odrieknuť si niektoré stretnutia, mať viac času pre svojich najbližších - ale toto všetko je čosi pozitívne a nie negatívne v našom živote.

Vieme, že Pán Boh aj všetko zlé a negatívne v živote človeka môže obrátiť na dobro. Veď zrazu máme čistejšie ovzdušie, intenzívnejší vzťah k Bohu, viac času pre svoju rodinu a lepšie vzťahy k svojim blížnym. Teší ma, že sme disciplinovaní ako národ a že sa nám darí dobre zvládať túto pandémiu.

Modlím sa, a viem, že mnohí sa modlite, aby táto skúška priniesla veľký duchovný osoh pre človeka, pre celé ľudstvo, hoci môže spôsobiť pre mnohých aj majetkovú ujmu.

Áno, máme žiť podľa morálky a vo vzájomnej láske, máme si jeden druhého vážiť a vzájomne si pomáhať. Máme sa vrátiť k hodnotám, ktorými žili naši predkovia, naši rodičia a starí rodičia. Máme chrániť život od počatia až po prirodzenú smrť a v konečnom dôsledku sa máme prestať hrať na „stvoriteľov“ a nevstupovať do oblasti experimentovania so vznikom života, ktorý je tak posvätný pre každého z nás. Nech by malé dieťa malo neviem aké ušľachtilé gény, keď nebude poznať lásku otca a matky a ich dobrý príklad, môže z dieťaťa vyrasť nie svätec, ale zločinec. Vidíme, aká rozhodujúca je rodičovská láska, aké dôležité pre formovanie dobrého človeka ľudské hniezdo, ktorým je prirodzená rodina.

Vidíme, koľko dobrých nápadov sme objavili v tieto dni a ako mnohí, ba celé rodiny, objavili prebúdzajúcu sa prírodu, ktorá je našim domovom, ktorú pre nás stvoril Pán Boh. Nadobudnime znova úctivý vzťah k našej zemi, k prírode, chráňme si ju a neznečisťujme a dávajme zelenú všetkým záhradkárom a poľnohospodárom, aby sme mali dostatok zdravých, domácich potravín.

Drahí bratia a sestry, vidíme ako všetko so všetkým súvisí, a na čo všetko nás Pán Boh touto skúškou pandémie chce upozorniť?

V deň Paschy z celého srdca oslavujme vzkrieseného Ježiša Krista, opravdivého víťaza a ďakujme mu za vykúpenie i za terajšie poučenie. Zároveň prosme o potrebnú milosť, aby sme v dobrom nasmerovaní vedeli pokračovať i v ďalšom živote.

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

 

 

Pastiersky list arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, apoštolského administrátora Košickej eparchie, pri príležitosti tohtoročných sviatkov Paschy všetkým veriacim.

Milí bratia kňazi, milí veriaci bratia a sestry v Kristovi.

Christos voskrese!

Tieto radostné slová sa od dnešného, nedeľného rána hlásajú v liturgii, zaznievajú v našom pozdrave, ktorý je súčasne aj vyznaním našej viery, ozývajú sa v našich srdciach.

Tento pozdrav ako vyznanie viery sa odovzdáva cez stáročia, zneje ako ozvena tej radostnej zvesti, ktorá sa začala šíriť Jeruzalemom pred takmer dvetisíc rokmi.

Je to výkrik radosti, prekvapenia a súčasne odpoveď na pozdrav a prvé slová vzkrieseného Krista.

Keď sa pri prázdnom hrobe sa ako prvé objavili nábožné ženy, myronosičky: „Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. 10 Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa!“ Mt 28, 9-10

A „večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19)

Toto slovo, tento odkaz vzkrieseného Krista chce byť aj našim dnešným pozdravom.

„Pozdravujem vás ... Nebojte sa! ... Pokoj vám!“

V týchto dňoch sa naokolo nás, ale i v nás, šíri strach.

Strach z neznámej novej choroby, strach z celospoločenských ekonomických dôsledkov obmedzujúcich opatrení, ktoré choroba vyvolala, strach z toho, aké následky to bude mať v našich životoch, v rodinách.

Medzi ľahkomyseľným zľahčovaním nebezpečenstva na jednej strane a panikou na druhej strane existuje množstvo odtieňov našich postojov a reakcií.

Je to aj namrzenosť z nevyhnutnej zmeny našich bežných každodenných zvyklostí. Potom sú tú obmedzenia v práci a s nimi rastúci strach o pravidelný príjem, či dokonca pracovné miesto. A v neposlednom rade je to strach o zdravie, dokonca strach o život.

Dôvodov na nepohodlie, obavu i skutočný strach nie je málo.

Na druhej strane aj táto nepohodlná situácia nám dáva šancu spoznať, že sme schopní zrieknuť sa mnohých vecí pre spoločné dobro – a to nielen zo strachu, ale aj z úcty a solidarity.

S istým prekvapením sme si uvedomili, že sa v skutočnosti vieme na nejaký čas aj uskromniť a obmedziť v mene vyššieho dobra.

S istou dávkou ľudskej hrdosti a zadosťučinenia zisťujeme, že nie sme vždy a všetci až takí egoistickí, a že práve krízové situácie nás môžu pohnúť k väčšej súdržnosti, solidarite, ochote pomôcť.

Hľadáme v sebe aj silu prekonať strach, každú formu strachu dokonca aj ten prirodzený ľudský strach zo smrti. Aj k nám dnes so zvýšenou aktuálnosťou znejú Ježišove slová:

“Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. (Mt 10, 28)

Aj od tohto strachu zo smrti nás Kristus chce oslobodiť svojou dobrovoľne prijatou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním. Boží Syn, ktorý sa sám nazýval tým, kým sa stal, teda Synom človeka, prijal na seba všetko čo je ľudské: radosť i bolesť, pokušenie i nadšenie, odvahu i strach. „A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, 15 a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. 16 Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. 17 Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. 18 A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní. (Hebr 2, 13-18) Kristus zostúpil do hrobu v bolesti, „zostúpil k zosnulým“, aby im oznámil nádej na ich vzkriesenie a vystúpil z hrobu v sláve, aby bol odteraz a navždy našou pomocou.

Ten, na ktorom sa ešte vpred pár dňami napĺňali slová žalmistu: „Moja duša je plná utrpenia a môj život sa priblížil k ríši smrti. Už ma počítajú k tým, čo zostupujú do hrobu. majú ma za človeka, ktorému niet pomoci“ (Ž 88, 4-5), dnes zvíťazil, lebo svojou „smrťou smrť premohol!“

A preto v toto dnešné nedeľné ráno, svojim verným, ale predsa uplakaným, zarmúteným a prestrašeným ženám, môže právom povedať: „Nebojte sa!“

Rovnako, ako myronosičkám aj nám sa prihovára v našej neistote a obave, vo chvíli keď sa cítime stratení a opustení. Povzbudení a oslobodení od strachu, môžeme teda s dôverou aj my hovoriť: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou“. (Ž 23, 4) Tmavá dolina zlého má nespočetne mnoho podôb a foriem ale my ňou prejdeme bezpečne, ak budeme načúvať Ježišovo povzbudenie: „Nebojte sa!“

V tme, ktorá sa akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek oblasti snaží zatemniť náš život uprime zrak na toho ktorý hovorí „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) V pochybnostiach o správnej ceste sa obráťme k tomu, kto o sebe povedal : „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14, 6)

Rozhádaným, zatrpknutým, sklamaným a znepokojeným apoštolom, uzamknutým vo svojom nepokojnom strachu hovorí. „Pokoj vám!“

Strach a nepokoj sú vždy nástrojom Zlého. On je šíriteľ lži o Bohu i o človeku. (porov. Gn 3, 1-5) Vnáša do srdca človeka pochybnosti o Božej láske i o zmysle jeho príkazov. Naozaj je „luhár a otec lži“. (Jn 8,44)

Preto dnes zaznievaj takou silou Ježišov pozdrav: „Pokoj vám!“

A týmto pozdravom pokoja, ktorý každodenne opakujeme niekoľkokrát aj pri slávení liturgie, Kristus upokojuje aj naše rozbúrené mysle. Aj my sme dnes za zatvorenými dverami, znepokojení a zneistení, možno roztrpčení a plní sklamania a nepokoja.

Prvýkrát v dejinách našej Cirkvi slávime Kristovu Paschu za zatvorenými dverami našich chrámov.

Prvýkrát v novodobých dejinách našej Cirkvi aj vy drahí veriaci slávite Paschu za zatvorenými dverami vašich domovov, len v úzkom rodinnom kruhu. Žiaden zámok, žiadna pečať, žiadny kameň, žiadne zamknuté dvere nás ale nemôžu oddeliť od víťazného, vzkrieseného Krista.

Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“(Jn 20, 26)

Aj dnes prechádza cez zatvorené dvere našich chrámov a domovov. Aj dnes chce prejsť dokonca aj cez zatvorené dvere našich ustráchaných a rozhádaných sŕdc s tým istým pozdravom pokoja.

Dnes potrebujeme všetci odvahu a pokoj.

Odvahu v týchto dňoch i odvahu v budúcnosti pri prekonávaní predvídateľných i dnes ešte nepredvídateľných dôsledkov krízy, ktorá našu spoločnosť postretla v tomto čase.

Budeme potrebovať pokoj v srdci, v našich rodinách, v cirkvi i v spoločnosti. Nedovoľme, aby prípadné napätia, tie odôvodnené, či ľudsky pochopiteľné i tie vyvolané chvíľkovou krízou vniesli do nášho života skutočný nepokoj. Veď sme učeníkmi Toho, ktorý svojim apoštolom krátko pred svojim umučením ako záverečný odkaz zanechal slová:

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“. (Jn 14, 27)

Tieto Ježišov slová počúval aj Apoštol Peter, ktorého správanie počas drámy Kristovho umučenia i po jeho vzkriesení nám pripomína chvíle našej nadšenej túžby a odvahy ale i naše zlyhania, naše kajúce obrátenie i zakúsenie odpustenia a nového poslania.

Tento prvý pápež, prešiel vo svojom vzťahu k Ježišovi celou škálou postojov a pocitov.

Najprv pri Ježišovom zázraku nadšene volal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5,8)

V nebezpečenstve zaváhal: „Nepoznám toho človeka.“ (Mt 26, 74)

Ale už o chvíľu nato sa naň Pán Ježiš, keď ho odvádzali na smrť „obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ako mu povedal: „Skôr ako dnes kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Vyšiel von a horko sa rozplakal. (Lk 22, 61-62)

Tento Peter v dnešné ráno bežal k prázdnemu hrobu, ale keďže ešte nechápal Písmo, ... ešte stále plný nepokoja i strachu vrátil sa domov. (porov. Jn 9-10).

Až osobné stretnutie so vzkrieseným Kristom zavŕšil svojim pokorným vyznaním „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ (Jn 21, 17)

Tento prvý z Apoštolov a prvý pápež, nás dnes vzýva, aby sme spolu s ním stále uctievali sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej,“ ktorá je v nás.“ (1 Pt 3, 15)

Urobme tak teraz na vašich srdciach, v našich rodinách i pred celým svetom – nahlas, našim radostným paschálnym pozdravom.

Jediným dôvodom našej nádeje, našej odvahy i nášho pokoja je slávne Kristovo zmŕtvychvstanie.

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

vladyka Cyril Vasiľ

 

 

 

Pastiersky list diecézneho biskupa Mons. Stanislava Stolárika na Veľkonočnú nedeľu

Milovaní bratia a sestry!

Vo veľkonočnú nedeľu sme si zvykli pripomenúť ženy, ktoré sa ponáhľali k Ježišovmu hrobu. Celé prestrašené, až vyľakané však zistili, že kameň je od hrobu odvalený. Odrazu majú otvorený prístup do hrobu. Toto nečakali a sú zneistené. Predtým nemali skúsenosť otvoreného prístupu do hrobu.

Ako radi by ste sa, drahí brata a sestry aj vy ponáhľali v túto veľkonočnú nedeľu do Božieho chrámu. Ak by ste aj tak urobili, tiež by ste zažili niečo, čo doteraz nie, s čím ste nemali skúsenosť, že v tieto najväčšie kresťanské sviatky nenachádzate naše chrámy otvorené, ale zavreté. To ste na Veľkú noc ešte nezažili. A niet sa čo diviť, ak vás pri tomto konštatovaní rozbolelo srdce. Tak ste sa tešili, tak sme sa všetci tešili na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania.

Aj v tejto chvíli však zdôrazňujeme, aké je dôležité, aby naše srdcia boli otvorené pre Pána a druhých ľudí. Ktovie, či nám naše zavreté chrámy nechcú pripomenúť, že niekedy predtým sme možno aj sami dopustili, aby aj z nášho srdca nebol odvalený kameň, keď sme Veľkú noc chceli sláviť bez svätej spovede. Ak sa v tomto roku nepodarilo odvaliť kameň z našej duše tým, žeby sme sa očistili z hriechov, pre opatrenia kvôli koronavírusu, asi si viac uvedomíme, akým obrovským darom zmŕtvychvstalého Krista je odpustenie hriechov. Ako vieme, moc odpúšťať hriechy zveril Ježiš apoštolom, od ktorých prešla táto moc aj na kňazov dnešných čias. Azda práve v týchto chvíľach si tak veľmi uvedomujeme liečivé slová kňaza, keď povie: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov.“ A už sa tešíme na prijatie Chleba života. Žiaľ, teraz je to inak a sme odkázaní a povzbudzovaní na duchovné sv. prijímanie. A v prežívanom Roku Eucharistie v našej diecéze sme sa tak veľmi tešili na všetko, čím by sme ešte viac ďakovali za Chlieb života a prehĺbili svoj vzťah k Ježišovi v Eucharistii. Ale prišiel koronavírus a všetky naše doterajšie plány sú už o inom.

Svet sa za pár dní a týždňov veľmi zmenil. Čo sme v sebe cítili, keď sme 27. marca (2020) sledovali Svätého Otca Františka, ako na obrovskom, upršanom, ale hlavne prázdnom Námestí sv. Petra v Ríme dával po krátkej adorácii požehnanie s eucharistickým Kristom Urbi et Orbi? Iste sme boli Svätému Otcovi vďační za jeho starostlivú blízkosť. Ale zároveň sme mohli pocítiť bolesť z nášho vzájomného odlúčenia, keď na námestí chýbali pútnici z celého sveta.

Tejto obrovskej zmene a zastaveniu sa celého sveta predchádzala situácia , ktorú Svätý Otec pomenoval presne: „...napredovali (sme) plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami (Pane), nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete.“ Do nášho náhlenia a dívania sa iba na vlastné plány „zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí.“ Zároveň sme pozvaní uvedomiť si, „že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke... sme všetci.“ Búrka koronavírusu „odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority,“ ktoré nás urobili „neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni.“

Svet nemá šancu na obnovu, ak si každý bude hľadieť iba svoje. Obetavú ľudskú vzájomnosť do krajnosti dokazujú mnohí. Svätý Otec nám hovorí, že „je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show...; lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám.... Koľkí [ďalší] ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou... Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.“

Áno, veľmi dôležité sú naše duchovné zbrane, s ktorými vstupujeme do náročného zápasu s búrkou koronavírusu. Celý život, ale zvlášť v tomto pôstnom čase, nás Boh neustále pozýva prehĺbiť, posilniť našu vieru. Svätý Otec to v spomenutom príhovore vyjadril takto: „Pane, obraciaš sa na nás s výzvou, výzvou po viere. Čo nie je len veriť, že jestvuješ, ale prísť k tebe a s dôverou sa ti odovzdať. Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). Svoje obrátenie sa k Bohu, svoje posilňovanie viery začnime od základu: „Počiatkom viery je uvedomiť si, že potrebujeme spásu, záchranu. Nevystačíme si sami, sami sa topíme: potrebujeme Pána ako dávni námorníci potrebovali hviezdy. Pozvime Ježiša do lodiek nášho života... [lebo] s ním na palube sa nejde ku dnu... toto je Božia sila: obrátiť na dobro všetko, čo sa nám prihodí, aj keď sú to zlé veci..., pretože s Bohom život nikdy nezomiera.“ Silu viery potrebovali aj apoštoli, ktorí chceli prebudiť spiaceho Krista, lebo verili, že iba On ich môže zachrániť na rozbúrenom mori. (Mk 4, 35-41).

Preto aj teraz sa plní viery utiekame ku Kristovi o pomoc v búrke koronavírusu. Alebo pochybujeme, že nám Ježiš pomôže? Potom ho prosme, aby najskôr prebudil nás - spiacich vo viere. Aby najskôr prebudil nás – našu vieru, možno už dlhý čas driemajúcu a oslabenú alebo aj stratenú. Aby silou obnovenej viery sme v sebe prebudili dôležitosť ľudskej vzájomnosti, dôležitosť hodnotových koreňov a nie experimentov, ktoré ničia tieto korene i nás všetkých.

Pán nás počuje našu potrebu „... nás oslovuje... a uprostred našej búrky... Pán sa prebúdza, aby prebudil a oživil našu veľkonočnú vieru. Máme predsa kotvu: v jeho kríži sme boli zachránení. Máme kormidlo: v jeho kríži sme boli vykúpení. Máme nádej: v jeho kríži sme boli uzdravení a objatí, aby nás nikto a nič neodlúčilo od jeho vykupiteľskej lásky. Uprostred izolácie... vypočujme si ešte raz zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami!

Ako tradične nás napokon Svätý Otec zveruje Pánovi na príhovor jeho Matky, spásy svojho ľudu, morskej hviezdy v tejto búrke. O jej mocný príhovor sa utiekame neustále. Tak to budeme robiť znova a radi aj v jej mesiaci máj pri mariánskych litániách a modlitbe sv. ruženca.

Ešte stále sa nemôžeme modliť spolu, ale jedna možnosť, možnosť duchovnej jednoty je tu stále. Každý večer v máji sa budem modliť na balkóne biskupského úradu, ktorý je pred mariánskym stĺpom Nepoškvrnenej v Rožňave. Pripomína mor z roku 1710. Bol postavený na znak vypočutých prosieb za záchranu pred morom a stále stojí na Námestí baníkov v Rožňave, žiaľ, možno už málo všímaný. Pri ňom budeme prosiť Nepoškvrnenú Pannu Máriu o záchranu. Večerný čas a spôsob modlitby zverejníme na našej stránke. V stanovenú hodinu sa budeme môcť duchovne zjednotení modliť spoločne v celej diecéze na tento úmysel a pridať sa môžu aj veriaci z iných častí krajiny. Matka Božia nám pre Kristovo zmŕtvychvstanie znova vyprosí záchranu. Pomôže nám odvaliť kameň z hrobu našej neistoty.

Všetkým vám prajem a vyprosujem, aby aj napriek náročným chvíľam, ktoré všetci prežívame, nech Kristovo zmŕtvychvstanie posilní našu nádej na koniec šírenia smrtonosného vírusu a na Kristovo víťazstvo nad všetkými vírusmi, ktoré ohrozujú život našich duší. Prežite veľkonočné sviatky podľa možnosti spolu v rodinách, kde si buďte navzájom oporou a povzbudením. A zároveň vytvárajme duchovnú jednotu modlitby, ktorá nás všetkých posilní a vyprosí zmenu k lepšiemu. Ubezpečujem vás, že ste denne prítomní v mojom srdci a v mojich modlitbách zvlášť pred Pánom Ježišom v eucharistickej adorácii a pri slávení sv. omše.

Všetkým vám zo srdca žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

 

 

Veľkonočný príhovor nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka

Veľký zázrak nového života

Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari,  nového života.  Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav prebúdzania, zažívame nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia, či kratšia, ako bola tá tohoročná – ukazujúc nám znaky prírody navonok  bez života,  sa nás snaží presvedčiť, že zavládla nová doba ľadová,  že tento rok jar nepríde.  Ako súčasť pokolenia netrpezlivých, sme náchylní spochybniť skúsenosť vekov a generácií, ktorú pozná každé školopovinné dieťa.  Totiž,  že vo vnútri spiacich púčikov, v pomalosti hraničiacej  s nečinnosťou,  sa ukrýva vysoko produktívna aktivita.  Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky  nového  života opäť otvoria,  v každom prípade sme nakoniec vždy svedkami toho, ako jarné, veľkonočné slnko oživí svojím teplom  ako čarovným prútom  prírodu a ako z tmy  a neživota  vytvára vždy odznova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia  a smrti,  mystérium plaču  a smútku na jednej strane,  a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane. Áno,  zázrak nového života v prírode  je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva nad smrťou  a hriechom,  prostredníctvom smrti  a vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna.

Chápem,  že v tento rok sa azda  nedokážeme tak intenzívne radovať.  Veď sme zakúšali a ešte prežívame  akoby   kráľovstvo zimy   so svojím smrtiacim dychom,  ktorá  zráža púčiky každej nádeje.  Preto sme sa ocitli v pozícii učeníkov,  ktorí sa trasúc od strachu zhromaždili za zatvorenými dverami.  Avšak práve vtedy,  prišiel Ježiš,  stal si doprostred  a povedal im:  „Pokoj vám!“  (Jn 20, 19). Ten istý pokoj priniesol Ježiš ďalším učeníkom,  ktorí svoju sklamanú nádej, prejavujú aj slovami: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izraela“ –  kráčali ukryť za dvere svojho Emauzského príbytku (porov. Lk 24, 13- 34).

Ježiš sa stal ich sprievodcom,  nenásilným utešiteľom,  pri ktorého slovách o kríži / ako symbole nielen smrti,  ale aj nového života,  zhorel kus ich bolesti,  bezradnosti,  smútku  a začalo sa uzdravenie.  Ježiš im takpovediac načrtol „problematiku šťastia i utrpenia,  veľkonočnú krajinu duše,  kde susedia krížová cesta, vedúca na Veľký piatok  Kalvárie, a večná radosť Vzkriesenia“ – ako nás povzbudzuje lekár a spisovateľ  Pavol  Strauss. Preto keď učeníci prišli večer do Emauz,  chopili sa iniciatívy  a naliehali na svojho sprievodcu:„ Zostaň s nami….“  (Lk 24, 29), lebo im bolo teplo okolo srdca,  keď im vysvetľoval stratégiu dejín spásy.

“Zostaň s nami“  – sa stáva heslom večera tohto prvého dňa týždňa,  ktorý je zároveň ôsmym dňom – predobrazom večnosti. Veď tak ako Vianoce boli vzkriesením do časnosti,  Veľká noc je vstupom do večnosti.  „Pane, zostaň s nami!“

Drahí bratia a sestry,  dovoľme nášmu srdcu,  aby vyslovilo slová tejto prvej veľkonočnej modlitby,  zvlášť dnes,  keď cítime, že sa zvečerieva,  keď nám je už všetkého akosi primnoho,  keď sa nám zdá, že niet nijakej nádeje,  keď máme dojem, že niet nikoho, kto by s nami chcel kráčať životom,  keď jediné východisko vidíme v úteku.  On je ten,  ktorý vidí ďalej  a dáva silu  aj svetlo.  On je ten, ktorý „vstal z mŕtvych a  už viac neumiera“.  On je zárukou  novej duchovnej  jari,  a teda i našej nádeje!  Preto, Pane, zostaň s nami!  Na znak našej veľkonočnej radosti  nám radí autor Knihy Múdrosti:  „Zasýťme sa drahocenným vínom  a myrhou  rovnako,  nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!“ (Múd 2, 7)

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

 

 

Pastiersky list spišského biskupa Mons. Štefana Sečku na Veľkú Noc 2020

Milí bratia a sestry,

tohtoročné veľkonočné sviatky sa zapíšu do našich spomienok ale aj do dejín našej krajiny ako výrazne odlišné od tých predchádzajúcich. Niekoľko týždňov sa nekonajú verejné bohoslužby v našich chrámoch a teraz po prvýkrát sa neslávia ani verejné veľkonočné obrady. Vážnosť situácie si vyžiadala chrániť naše životy aj životy druhých.

Mnohí sa pýtajú, ako máme žiť bez účasti na svätej omši, bez pristupovania k sviatostiam, no najmä bez Eucharistie? Odpoveď ponúkam cez jednu biblickú udalosť. Keď sa strhla veľká víchrica na Galilejskom jazere a vlny sa valili na loď, apoštoli zobudili Pána Ježiša so slovami: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38) Kristus v odpovedi apoštolom odkazuje aj nám: „Čo sa bojíte, ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4, 40) Milí bratia a sestry, tento evanjeliový príbeh vystihuje situáciu, v ktorej sa dnes Slovensko nachádza. Je to test nášho autentického kresťanstva. Je to skúška, v ktorej si môžeme overiť úprimnosť našej viery. Nepodľahnime pochybnostiam ako apoštoli. Nezostali sme bez Krista. On je stále uprostred nás. Kristovo evanjelium a naša viera predsa nekončí za múrmi našich kostolov.

Skutočnosť, že sme nútení zdržiavať sa v našich príbytkoch, nech je príležitosťou, aby sme väčší čas venovali modlitbe, osobnej ale aj tej spoločnej, sledovaniu svätých omší cez rozhlas a televíziu, čítaniu Svätého písma, modlitbe posvätného ruženca, korunky kBožiemu milosrdenstvu a ďalších súkromných pobožností. Zložme z našich stien kríž a položme ho na stôl, zapáľme k nemu sviecu, priložme k tomu sochu alebo obraz, či ikonu Božej Matky a iných svätých. Apoštol Pavol nám pripomína: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16) Na základe týchto slov pretvorme naše domácnosti na duchovné chrámy a nech také navždy zostanú.

Koľkokrát s povzdychom konštatujeme, že nemáme na našich najbližších čas. Teraz sa táto situácia skúšky môže stať časom požehnania, zjednotenia a vzájomného zmierenia. Venujme viac času nášmu rastu vo viere. Áno, pre mnohých to znamená naučiť sa komunikovať, počúvať jeden druhého a odpúšťať si, ale to predsa ľudia, ktorí sa majú radi, robia. Práve teraz je čas prejaviť ľudskú a kresťanskú solidaritu a záujem o druhých. Obraciam sa na vás všetkých s prosbou, aby naše komunity, naše farnosti a naše rodiny boli pozorné predovšetkým o starších, chorých a osamotených ľudí. Buďme v týchto týždňoch kreatívni vtom, ako im pomôcť pri zachovaní potrebných hygienických predpisov. Nenechajme ich bez našej pomoci a konajme v duchu Ježišovho posolstva: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Bratia a sestry, nateraz ešte nevieme, aká dlhá cesta stojí pred nami, ale verím, že z tejto situácie môžeme my aj celé naše milované Slovensko vyjsť ľudsky, morálne a nábožensky posilnení.

Terajšia ťaživá situácia nám odhalila dôležité zistenia, ktoré si s pokorou uvedomujeme. Doteraz sme možno reagovali podráždene až agresívne, keď niekto upozornil na príliš konzumný spôsob života, na plytvanie, ba až istú márnivosť. Vírus choroby doslova zastavil našu spoločnosť. Znemožnil nám zúčastňovať sa kultúrnych a iných spoločenských udalostí. Zostali zatvorené obchodné a zábavné centrá. O aktivitách, o ktorých sme si doteraz mysleli, že bez nich si nedokážeme predstaviť život, zrazu vidíme, že nás zotročovali a oberali o čas. Veci, o ktorých sme boli presvedčení, že ich musíme mať, teraz si uvedomujeme, že sme spokojnejší a slobodnejší bez nich. Ale otvorili sa nám oči aj na iné skutočnosti. Napríklad, že sme prehliadali ľudí, ktorých máme okolo seba, že sme boli až príliš zahľadení do seba, na svoju prácu a potreby. Keď sa neslávia verejné bohoslužby, zrazu to zatriaslo aj našou vierou a uvedomili sme si, že potrebujeme Boha, hoci sme si ho doteraz neraz nevšímali. Na

mnohé veci sme mali čas, len nie na duchovný život. Bývalý český prezident Václav Klaus v jednom rozhovore pomenoval veľmi presne príčiny: „Aj naša spoločnosť je zraniteľná a nezodpovedne sme sa správali k svetu v nádeji, že veda, technika a moderný svet všetko vyriešia. Nepokorne sme si mysleli, že nám nič také nehrozí.“ Prečo to všetko spomínam? Máme dôveru v Boha, modlíme sa a každý na svojom mieste robíme všetko preto, aby sa podarilo zastaviť šírenie vírusu a aby sa naša spoločnosť zotavila. Z rôznych strán zaznievajú slová, že by to malo byť pre nás všetkých poučením do budúcnosti, aby sa nič podobné nezopakovalo. Milí bratia a sestry, podobne aj ja chcem vyjadriť svoje želanie. Nech prerušené bohoslužby, nech dni bez svätého prijímania sú pre nás všetkých predsavzatím, až to bude možné, že budeme chodiť častejšie na sväté omše, častejšie prijímať Eucharistiu, ktorá nám tak veľmi chýba, že sa budeme viac a častejšie modlievať v našich domácnostiach. Nech dni bez kontaktu s okolím sú pre nás výzvou po pravej ľudskosti a autentickom priateľstve.

Bratia a sestry, nebojme sa. Hoci nie sú verejné bohoslužby, Cirkev už 2000 rokov slávi veľkonočné sviatky. Ohlasuje tomuto svetu zásadné posolstvo, že smrť Božieho Syna na kríži nie je posledným slovom Boha. Keď sa v našich životných skúškach a ťažkostiach pýtame „Kde je Boh? Jestvuje Boh?“, potrebujeme prejsť týmto prerodom vo svetle Ježišovho zmŕtvychvstania. Ako uvádza americký arcibiskup Fulton Sheen (1895 – 1979): „Boh prichádza zachrániť človeka. Keď človek prehral, sám Boh prichádza, aby daroval víťazstvo.“ Toto je obsah nedele Pánovho zmŕtvychvstania, ktorá sa nazýva „matkou všetkých nedieľ“. Zvolanie „Ježiš žije“ je srdcom kresťanstva. Buďmeaj my radostnými nositeľmi nádeje a hlásateľmi tejto pravdy, zvlášť v tomto náročnom čase.

Po Ježišovej smrti učeníci boli zo strachu za zatvorenými dverami. Nevedeli, čo sa bude ďalej diať. Aj nám sa teraz predstavujú rôzne scenáre a v tejto chvíli ešte nevieme, ako sa bude vyvíjať celá situácia. Vzkriesený Pán sa postavil do stredu spoločenstva apoštolov. Evanjelista Ján zachoval tento detail miesta, lebo je dôležitý. Kristus sa nezaujíma len okrajovo o náš život. Vstupuje do jadra nášho života, do jeho podstaty. Ježišov veľkonočný pozdrav „Pokoj vám“je dôležitým posolstvom Boha pre človeka, ktorý mení ľudské správanie. Evanjelista uvádza: „Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.“ Dnes je to odkazom pre nás. Nedovoľme, aby sa z nás stali zatrpknutí a zabanovaní učeníci, ktorým chýba pokoj, radosť a nádej z prítomnosti vzkrieseného Krista. On neprináša povrchný pokoj, ale pokoj srdca.

Na záver sa chcem poďakovať predstaviteľom svetskej moci, ktorí na rôznych úrovniach ukazujú, že dobro krajiny a jej občanov je ich prioritou. Zvlášť ďakujem všetkým lekárom, sestrám a zdravotníckym pracovníkom za ich obetavosť. Nech vás Pán Boh za túto službu bohato požehná. Ako iste viete, Svätý Otec František menoval pre našu Spišskú diecézu nového pomocného biskupa. Pamätajme na neho v našich modlitbách. V tejto chvíli sa chcem poďakovať aj za vaše modlitby za mňa a moje zdravie a uisťujem vás, že na vás denne pamätám v modlitbách i pri Pánovom oltári. Všetkým vám vyprosujem požehnané veľkonočné sviatky, pevné zdravie a pokoj od vzkrieseného Pána Ježiša.

Váš otec biskup Štefan

 

 

Vladyka P. Rusnák: Pán prišiel a spasil rodinné krby, rodinné ohniská

Drahí bratia a sestry, milí naši kňazi,

všetci, ktorí sledujete tento krátky pozdrav!

V dejinách ľudstva bolo vždy veľmi dôležité kultové miesto. Ľudia si od nepamäti stavali chrámy, kde mali pocit, že sú blízko Boha. To nie je vôbec zlá myšlienka, ale kresťanstvo a Ježiš Kristus prináša celkom nový pohľad, nový postoj. Častokrát ten prvý postoj, o ktorom hovorím, o tom chrámovom priestore, bol aj zo strany Ježiša Krista kritizovaný. Nemožno žiť nejakým egoistickým, hriešnym spôsobom a potom prísť do chrámu a povedať si ako hovorí prorok: Tu sme v bezpečí.

A dnes sme sa veľmi rukolapne presvedčili o tom, že táto myšlienka a tento názor je veľkou pravdou. Pretože nie chrám nás približuje k Bohu, ale naše srdce, náš osobný vzťah, láska k blížnym, spoločenstvo Cirkvi, spoločenstvo veriacich. A dnes, keď sme donútení, vynechať zo svojho náboženského a kultového života tento priestor, želám vám, aby práve tieto sviatky boli prežívané tak, ako to potom bolo v časoch Ježiša Krista, kde chrám už nebol exkluzívnym a jediným miestom stretnutia sa s Bohom, ale ako hovorí aj prorok: Pán prišiel a spasil vaše rodinné krby, vaše rodinné ohniská.

A toto je ten najsprávnejší spôsob, ako sa dostať do blízkosti Ježiša Krista vzkrieseného. To znamená byť s ním v jednote, s jeho názormi, s jeho myšlienkami, s jeho životom, s jeho postojmi. A pokiaľ, dá Boh, že sa táto nepríjemná situácia  skončí a my to potvrdíme účasťou v eucharistickom spoločenstve, bude to niečo navyše alebo niečo skutočne podstatné, a uskutoční sa to v našich srdciach, uskutoční sa to v našom spoločenstve. Kiež by sme na ten spev, na ten pozdrav, ktorý budeme počas týchto sviatkov a potom po nich stále zdôrazňovať – Christos voskrese! – mali naň skutočne tú odpoveď: Pán naozaj vstal z mŕtvych! Prežili sme to v rodinách, prežili sme to v spoločenstvách, prežili sme to doma. A teraz môžeme ísť do chrámu, aby sme tu zvelebovali Boha, ďakovali mu za to, že on vstúpil do našich problémov, do nášho utrpenia, do našich hriechov a priniesol nám úplne nový život, život večný, život bez konca, život v radosti.

Christos voskrese!

vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha

 

Nitra

Katedrálny chrám na Nitrianskom hrade aj keď stále uprázdnený a bez veriacich,  predsa len zažil 11. apríla 2020 slávenie Veľkonočnej vigílie zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ktorej hlavným celebrantom bol nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák s katedrálnymi kanonikmi.

Aj keď v minulosti obrady veľkonočnej vigílie bohaté na symboliku boli v tomto roku  skromnejšie, a chýbalo aj vysluhovanie sviatostí kresťanskej iniciácie dospelým, neubralo im to nič na tom, čo bolo ich obsahom. Obrad svetla, bohoslužba slova, obnovenie krstných sľubov a následná obeta svätej omše vytvorili dôstojný rámec slávnosti, ktorá pre všetkých, ktorí ju sledovali aj keď len cez televízne obrazovky, alebo monitory počítačov vytvorila atmosféru smerujúcu k prijatiu záverečného posolstva Veľkej noci.

Aj slávnostný kazateľ, diecézny súdny vikár Michal Rajec vo svojej homílii popri téme zmŕtvychvstania Ježiša Krista zdôraznil navyše aj skutočnosť zmeny, ktorá sa udiala s ľuďmi, ktorí sa so zmŕtvychvstalým Kristom stretli. Uvažoval nad tým, ako sa títo ľudia stali Ježišovými svedkami, a ako ich to posilnilo a zmenilo. Upriamil pozornosť na súčasnosť a túto skúsenosť odporučil aj dnešným ľuďom.

Na záver veľkonočnej vigílie diecézny biskup Viliam Judák vystúpil s monštranciou s Najsvätejšou Sviatosťou na vežu nitrianskej katedrály, odkiaľ udelil Eucharistické požehnanie na všetky svetové strany mestu Nitra a celej Nitrianskej diecéze.

- - -

Večerná vigília tohtoročnej Veľkej noci v katedrále – Bazilike sv. Emeráma v Nitre  pokračovala aj na Veľkonočnú nedeľu 12. apríla 2020, ktorou sa začala sláviť veľkonočná oktáva na oslavu vzkriesenia Ježiša Krista. Slávnostnú svätú omšu celebroval opäť diecézny biskup Mons. Viliam Judák s kapitulnými kanonikmi a kuriálnymi kňazmi. Slávnosť bola v tomto roku už tradične bez účasti verejnosti, avšak v prítomnosti štábu Televízie Nitrička, ktorý neúnavne realizoval všetky priame prenosy z katedrály počas celého Veľkého týždňa i Veľkonočného trojdnia.

Biskup Judák hneď v úvode slávnosti pozdravil všetkých veriacich, ktorí sa s ním duchovne spojili vo svojich domovoch so želaním Kristovho veľkonočného pokoja. Vo svojej homílii sa tým, ktorí ho sledovali prostredníctvom priameho prenosu prihovoril s myšlienkami o zmysle a význame Veľkej noci. Prirovnal súčasnú situáciu, v ktorej sa ľudia nachádzajú aj na Slovensku vďaka coronavírovej epidémii k situácii, v akej sa pred viac ako dvetisíc rokmi po objavení prázdneho Ježišovho hrobu v Jeruzaleme nachádzali Mária Magdaléna, ustráchaní   apoštoli uväznení za zatvorenými dverami, alebo sklamaní emauzskí učeníci. Všetci totiž pociťovali beznádej, bezradnosť a smútok, lebo na všetky udalosti spojené s ukrižovaním a smrťou Ježiša Krista hľadeli len z pozemského pohľadu. Preto biskup Judák upriamil pozornosť na Božie posolstvo nádeje, ktoré nesklame. Boh totiž podľa slov biskupa Judáka musel sám prejsť cez utrpenie, zažiť ho, aby sme mu dôverovali, že je nám nablízku aj v krízach, biede a v utrpení. S tým však súvisí viera, ktorá poháňa a udáva smer. Preto biskup Judák vyzval veriacich aj slovami: “Choďte k mojim bratom a sestrám! Bežme k smutným a bojazlivým! Dajme sa do pohybu pre budovanie  Božieho kráľovstva, teraz možno viac modlitbou, obetami, ako aktívnou činnosťou.”  Lebo ako na záver slávnosti povedal: “Veľká noc nekončí ani dnes, ani veľkonočnou oktávou, ale je tu pre nás vždy.” Na záver slávnosti zaželal veľprepošt Nitrianskej diecéznej kapituly Mons. Štefan Vallo ako správca Baziliky sv. Emeráma všetkým pri televíznych obrazovkách požehnané a milostiplné veľkonočné sviatky a poďakoval zvlášť technikom a kameramanom Televízie Nitrička za ich službu, vďaka ktorej mohli veľkonočné obrady z diecézneho chrámu sledovať veriaci v priamych prenosoch vo svojich domovoch na obrazovkách televíznych prijímačov, či monitoroch počítačov, a takto byť duchovne spojení so svojim diecéznym biskupom v ťažkej situácii, v ktorej sa Cirkev na Slovensku, ale i vo svete z dôvodu pandémie ocitla.

Veľkonočné trojdnie v Nitre sa skončilo, no aj keď ešte stále uprázdnená katedrála – Bazilika sv. Emeráma, podobne ako aj všetky farské chrámy na území Nitrianskej diecézy, predsa len sa na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania stali miestami, odkiaľ zazneli slová plné nádeje pre prehĺbenie a posilnenie viery kresťanov, či motiváciu tých, čo hľadajú skutočný zmysel života a pravú nádej.

- - -

Homília nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania

„Aké je nádherné od jedného sviatku k druhému, prechádzať od modlitby k modlitbe, od jednej slávnosti k druhej. Lebo je tu čas, ktorý nám ponúka nový začiatok, veď oznamuje sväté veľkonočné sviatky, keď sa Pán obetoval… Boh moji milovaní, ktorý pre nás na začiatku ustanovil tento sviatok umožňuje nám sláviť ho každoročne… Tento sviatok nás vedie cez útrapy tohto sveta. Boh nám už teraz dáva spasiteľnú radosť prýštiacu z tohto sviatku… A to je zázrak jeho dobroty: Veď to on na tento sviatok zhromažďuje tých, čo sú ďaleko a jednotu viery spája tých, čo sú azda telom vzdialení,“  hovorí biskup sv. Atanáz v 4. storočí.

Áno, slávime  najväčšie sviatky nášho vykúpenia. Boh nad ľudstvom rozjasnil svoju tvár a zachránil nás vo svojom milosrdenstve (por. Ž 31, 17). V duchu prastarého hymnu z liturgie hodín by sme mohli obrazne povedať, že Boh sa v tomto tajomstve na nás usmieva: „Ó, usmievajúce sa svetlo presvätej slávy nesmrteľného Otca, nebeského, svätého a blaženého, ó Kristus Ježiš“, vyjadruje sa poeticky sv. Bazil z Cézarey (Inno lucernare di ringraziamento).

Je to úsmev ako protest proti smrti a hriechu a ako výraz hlbokej radosti víťazstva. Právom, veď k nasledovaniu Krista bezpochyby patrí nasledovanie kríža, no Ježišovi nešlo o utrpenie, ale o prekonanie utrpenia. Autentický je obraz Krista  živého  a žijúceho, ktorý žije v spoločenstve Cirkvi, a ktorý viac neumiera.

Prežívame  toto hlboké tajomstvo vo viere slov,  ktoré  vyslovil pred 2000 rokmi anjel nad hrobom Pána: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?! Niet ho tu, vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5). Na mieste svätého hrobu stojí veľkonočná svieca, symbol Zmŕtvychvstalého. Je znamením toho, že svetlo porazilo tmu. Život triumfuje nad smrťou.

Avšak tohtoročné sviatky Veľkej noci sú a budú iné. Je to síce ako v prvé veľkonočné ráno, kde nebola tma len vonku. Aj v Márii Magdaléne je úplná tma. Pre túto ženu  to musel byť šok po všetkom čo zažila: teraz je preč ešte aj mŕtve telo Pána, nad ktorým žialila, ktorého milovala, pretože ju uzdravil z hriechu. Zdá sa, že jej nezostáva ani hrob kam by mohla ísť, kde mohla plakať, kde by sa mohla zdôverovať v modlitbe. V bolesti smrti blízkeho človeka  je hrob  miestom, kde si môže človek uchovať spomienku, kde sa môže láska vyjadriť aspoň myšlienkami a kvetmi. A teraz toto… Kto porozumie tejto bolesti?

Preto pochopiť Veľkú noc cez Máriu Magdalénu je nám blízke. Našťastie neprestáva sa  pýtať  a hľadať odpoveď. Spolieha sa   však na to, že po jej boku stoja anjeli, a preto   jej otázky   nejdú do prázdna.

Naozaj možno sa cítime, túto Veľkú noc,  ako Mária Magdaléna, či ako ustráchaní   apoštoli uväznení,  za zatvorenými dverami, alebo ako sklamaní emauzskí učeníci, ktorí sa musia zrieknuť svojich predstáv o Božích zámeroch.  Vo svojej bezradnosti a smútku padne učeníkom naozaj  zaťažko veriť, že ich sám  Boh odprevádza, a že ich dôvera sa nemusí zakladať len na  nestálom človeku, ale aj na

Bohu, ktorý je s nimi na ceste. Ich nádej klesla temer na nulový bod. Zaujatí vlastnou bolesťou, sú ich oči akoby upreté na jeden bod. Nevládzu už hľadieť do diaľky a šírky. Sú fixovaní na cestu pred sebou a predsa nič nevidia. Krúžia v myšlienkach okolo smrti na kríži ako hroznej katastrofy, z ktorej niet východisko,  a sú takto slepí pre sprievodcu, ktorý ich  sprevádza.

Stratili pohľad pre jeho spolusprevádzanie a pre hlbšie spojitosti. Okrem svojej bolesti nevidia nič a nikoho. Predovšetkým nemajú pohľad pre znak nádeje. Úplne ich zachvátila ich „slepota“. Žeby mohli v smrti na kríži hľadať pôvod nového života, to je pre nich nepredstaviteľné.

Pripomínajú predchádzajúce  udalosti a nádej s nimi spojené: „A my sme  dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je to už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ (Lk 24, 21). Ale táto nádej  sa rozbila, najneskôr v tretí deň sa všetka nádej stratila. Na tom nezmenilo nič ani nádejné rozprávanie žien. Neveria ani im,  ani slovu anjela. Vsadili na Ježiša – avšak podľa svojich predstáv –  a s ním spojili svoju nádej na oslobodenie. Boli takto  zvádzaní svojím egoistickým  prianím.

Sväté písmo,  aj život ukazuje, že naša nádej klame, keď sa zafixuje len  na pozemské a pominuteľné veci. Božie posolstvo nádeje nesklame, lebo  znie: „Pán naozaj vstal z mŕtvych!“ (Lk 24, 34). Ježiš im takpovediac načrtol „problematiku šťastia i utrpenia, veľkonočnú krajinu duše, kde susedia krížová cesta, vedúca na Veľký piatok Kalvárie, a večná radosť Vzkriesenia“ (P. Strauss).

Presviedčame sa o  tom,  takmer každodenne.  Pozrite!   Známy ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, Alexander Solženicyn (1918-2008) sa dostal do tvrdého väzenia,  lebo v liste priateľovi kritizoval Stalina. Vo väzení, mali prísne zakázané medzi sebou hovoriť čo len jediné slovo. Ak by niekto prehovoril, boli za to tvrdé sankcie, ba mohol prísť aj o  život. V jedno ráno si unavený  znechutený sadol, kdesi na múrik;  už nemohol situáciu zniesť. Položil svoju lopatu priamo na zem a čakal, že to bude jeho posledný deň, že príde strážnik, zoberie lopatu a ostrou hranou ho udrie po hlave a konečne raz a navždy sa skončí jeho bieda. Sedel a čakal. V tom začul šuchot nôh. Dvihol svoje oči a videl ako sa k nemu približuje starý muž – spoluväzeň, ktorý ticho, bez jediného slova vzal palicu a tesne pred ním vyryl do zeme zvislú čiaru. Potom cez túto čiaru urobil druhú čiaru. Odhodil palicu a odišiel. Solženicyn sa na to pozrel. Bol to znak kríža. Vtedy si pomyslel na Ježiša, ktorý bol osamotený proti celému svetu, ale ktorý žije. A toto  mu pomohlo vydržať a žiť ďalej. O tri dni sa stal zázrak. Spisovateľ bol prepustený na slobodu.

„Či nemal  Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26), poukazuje znechuteným emauzským učeníkom ich sprievodca, v ktorom spoznajú Zmŕtvychvstalého Krista.

Áno,  Boh musel sám prejsť cez utrpenie, zažiť ho, aby sme mu dôverovali, že je nám nablízku v krízach, biede a v utrpení.

Iste,   Ježišova  smrť a zmŕtvychvstanie vyvoláva u ľudí rôzne reakcie. U jedných radosť a u druhých strach. Prestrašení apoštoli, ktorí sa báli vlastného tieňa neverili. Ani ženy, ani emauzskí učeníci. Apoštoli nedokázali sprevádzať Krista pod kríž a mysleli si: ako sa môže dať ukrižovať ten, ktorý vzkriesil Lazara, ten, ktorý dokázal vrátiť Jairovu dcéru do života? Preto ich reakciou bol strach a sklamanie.

Strach bol aj u farizejov a zákonníkov, preto postavili stráž. Podplatili vojakov, aby tvrdili, že kým spali, Ježiša ukradli.

Napriek tomu živý Kristus odvalil kameň a priniesol radosť svojim súčasníkom i všetkým ľuďom, všetkých čias.

Aj keď sa zdá, že všetko nie je tak ako vždy,  predsa  stávame sa vo svetle veľkonočnej viery  inými a to mení všetko.  To dáva šancu nádeji, ktorá nesklame. Preto posolstvo Veľkej noci znie: „Choď k mojim bratom“ a Mária z Magdaly išla k učeníkom a zvestovala im. Nie, to nebola iste chôdza. To bol beh a potkýnanie pre to radostné posolstvo. Viera, ktorá poháňa a udáva smer. Choďte k mojim bratom a sestrám! Bežme k smutným a bojazlivým! Dajme sa do pohybu pre budovanie  Božieho kráľovstva, keď teraz možno viac modlitbou, obetami, ako aktívnou činnosťou.

Spomínaný biskup sv. Atanáz na tému Veľkej noci hovorí tiež: „Milosť tohto sviatku nie je obmedzená len na určitý čas. Jej žiarivý lúč nepozná západ ale vždy je pripravený osvietiť ducha tých, čo po tom túžia.“

Naozaj! Veľká noc  aj dnes napriek všetkým otázkam, neistotám, strachu,  bolestiam…, ktoré prežívame aj v týchto dňoch,  má opäť odvahu ísť ďalej. Všetci veríme, že aj napriek tomu  sú  tieto veľkonočné dni príležitosťou a časom stretnúť sa so Vzkrieseným Kristom, aj navzájom. Povzbudiť sa a prehĺbiť sa v nádeji nového života, z ktorého  chceme  žiť aj v budúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch a rokoch. On  nás vo viere uisťuje  slovami sv. Pavla: „Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 5).   Preto s radosťou môžeme spievať nový veľkonočný chválospev: „Ty  si vstal z mŕtvych, Kriste náš, a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Liturgia hodín). Amen

 

Biskupi napísali príhovory kňazom, ktorých nestretnú na Zelený štvrtok

Bratislava/Žilina/Prešov/Košice 9. apríla (TK KBS) Viacerí biskupi napísali príhovory (či povzbudenia) ku kňazom na Zelený štvrtok. Keďže sa s nimi pre epidemiologické opatrenia nemôžu osobne strenúť pri svätej omši požehnania olejov a obnovenia si kňazských sľubov v katedrálach, chcú sa s nimi podeliť o myšlienky, ktoré by ich mohli povzbudiť. Prinášam Vám plné znenie príhovorov, či povzbudení. 

Žilina 7. apríla. Žilinský biskup Mons. Tomáš Galis napísal príhovor ku kňazom na Zelený štvrtok. Keďže sa s nimi nemôže osobne stretnúť pri svätej omši požehnania olejov a obnovenia si kňazských sľubov v katedrále, chce sa s nimi podeliť o "pár myšlienok, ktoré by nás mohli povzbudiť". Ponúkam Vám celý text: 

Milovaní spolubratia v diecéznom presbyteráte. Keďže v tomto roku pre mimoriadnu situáciu spôsobenú koronavírusom COVID-19 sa nemôžeme stretnúť pri svätej omši požehnania olejov a obnovenia svojich kňazských sľubov v našej katedrále, predsa by som sa rád s vami podelil o pár myšlienok, ktoré by nás mohli povzbudiť.

Svätý pápež Ján Pavol II. v jednom z Listov kňazom na Zelený štvrtok napísal, že kňaz je Kristov dar spoločenstvu. Je to dar, ktorý pochádza od samého Krista, z plnosti jeho kňazstva. Pretože kňazstvo je nám dané, aby sme nepretržite slúžili iným, ako to konal Kristus Pán, nemôžeme sa ho zriecť pre ťažkosti, s ktorými sa stretávame, a pre obety, ktoré sa od nás požadujú. Podobne ako apoštoli, opustili sme všetko, aby sme nasledovali Krista; preto musíme vytrvať pri ňom, prijímajúc aj kríž. Počas týchto dní som aj ja pochopil, že slúžiť iným znamená predovšetkým „zostávať s ním“ (porov. Mk 3, 14). 

Apoštoli chceli žiť pre Krista a on ich nechal padnúť, aby sa naučili žiť aj z neho, aby sa zo služobníkov stávali priatelia. Služobník dáva skutky, priateľ dáva seba. Aby sme nielen poslúchali a zachovávali Pánove príkazy, ale ako jeho priatelia rozumeli Pánovmu srdcu a konali v jednote s ním. Máme viacej času, možno sme aj ustráchaní, osamotení, nenaplnení, ale máme Pánovu prítomnosť vo svätostánkoch. Navštevujme ho a zotrvajme pri ňom. Neutečme hneď k činnosti. Zostaňme s ním, pod krížom. Pozerajme na Jána a na Pannu Máriu a malú skupinku okolo nich. Vydržme pred svätostánkom.

Boží ľud oprávnene očakáva od nás, svojich pastierov, aj príklad viery a svedectvo svätosti – predovšetkým slávením svätých tajomstiev, kde kňaz nachádza pôvod svojho posvätenia. V týchto dňoch máme pozvanie oživiť a prehĺbiť vieru adoráciou pred Pánom. Otvárajme dvere kostolov, zohýbajme naše kolená, aby Pán zapaľoval naše skrehnuté srdcia ohňom svojej lásky.

Poďakujme sa aj Panne Márii za nevýslovný dar kňazstva, skrze ktorý môžeme v Cirkvi slúžiť každému človeku, mužovi i žene. Nech vďačnosť prebudí aj našu vernosť a horlivosť. Kristova Matka pozná všetky naše strachy a obavy. Predchádza celý Boží ľud, ktorý kráča tou istou cestou, keď nasleduje Krista v Duchu Svätom. Buďme si istí, že predchádza aj nás na ceste viery pre svoje dokonalé zjednotenie sa so Synom až ku krížu. Aj ona naplno pochopila význam slov svojho Syna v okamihu agónie na kríži: „Žena, hľa, tvoj syn... Hľa, tvoja matka“ (Jn 19, 26-27). Vzťahovali sa na ňu a na učeníka, na jedného z tých, ktorým Kristus vo večeradle povedal: „Vy ste moji priatelia“ (Jn 15, 14). Vzťahujú sa aj na nás, ktorí skrze tajomstvo Poslednej večere máme účasť na tomto „priateľstve“. Vziať Máriu k sebe nie je nič vonkajšie, ale značí uviesť ju do dynamiky celej svojej existencie a do všetkého, čo predstavuje horizont samotného apoštolátu. Zdá sa mi preto pochopiteľné, že osobitný vzťah materstva medzi Máriou a kňazmi je primárnym zdrojom a základným motívom náklonnosti, ktorú prechováva ku každému z nás a posilňuje nás každodenne si pripomínať pozvanie k prežívaniu plodnosti duchovného otcovstva.

Dnes meditujme o Eucharistii a o kňazstve. Pri obnovení svojich kňazských sľubov znova potvrďme našu vernosť Kristovi a ďakujme, že si nás vyvolil a povolal do svojej služby. Preto prosme Najvyššieho Veľkňaza, aby – ako hovorí Písmo – zostal verným (porov. Hebr 2, 17), aby sme spolu s ním aj my zostali verní a vytrvalí. V duchu tohto „sviatostného bratstva“ sa modlime za seba navzájom – oremus pro invicem – kňazi za kňazov, ja za vás a vy za mňa.

Prosme i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. Modlime sa za naše duchovné rodiny, za osoby zverené do našej služby. Modlime sa za tých, ktorí zvláštnym spôsobom čakajú naše modlitby a potrebujú ich. Nech naša vernosť adoračnej modlitbe spôsobí, že sa Kristus stane stále viac životom našich duší, aby Zelený štvrtok bol pre nás obnovením povolania spolupracovať s milosťou sviatosti kňazstva. Na našej kňazskej ceste pevne sa držme Krista, ktorý na nás denne čaká v tichu našich svätostánkov.

Bratia moji, chcem vás ešte povzbudiť, aby sme sa s veriacimi pridali k iniciatíve biskupov Čiech a Moravy:

„Milí veriaci, bratia a sestry, až na výnimky nebude pre vás možné zúčastniť sa na slávení Veľkonočnej vigílie. Preto navrhujeme, aby ste v dobe, keď sa Veľkonočná vigília slávi, teda na Bielu sobotu po zotmení, zapálili za oknami svojich domovov sviečku, prípadne vystavili obraz nášho Pána Ježiša Krista, ktorý v tejto slávnej noci skutočne vstal z mŕtvych. Je to stará veľkonočná tradícia, ktorú by sme priviedli k životu a vydali tak svedectvo, že Ježiš je Svetlom nášho života, ktorý nepozná západ, ako o tom počas veľkonočnej noci s radosťou a rozochvením spievame. Ďakujeme vám, že sa k tejto výzve pripojíte.“

Veriacich, samozrejme, vyzývame k náležitej obozretnosti: pri zažatej svieci sa treba pomodliť, ale nenechať ju bez dozoru na mieste, kde by mohla spôsobiť požiar!

A ešte jeden návrh: po skončení Veľkonočnej vigílie počas zvonenia zvonov môžete udeliť svojej farnosti eucharistické požehnanie v bráne kostola. Kristus vstal z mŕtvych, aleluja a stále žije s nami a žehná nám.

Milí spolubratia, ďakujem vám za vaše bratstvo v našom diecéznom presbytériu, za preukazovanie si vzájomnej pomoci a služieb, za vašu obetavú službu a vzájomnú lásku a za modlitby aj za mňa.

Sprevádzam vás svojím požehnaním a žičím radostné aleluja!

Váš otec a brat Tomáš

 

 

 

Prešovská archieparchia - Mons. Ján Babjak, prešovský arcibiskup, metropolita

Drahí spolubratia v kňazskej službe, srdečne vás všetkých pozdravujem a žičím vám pokojné a radostné sviatky Paschy.

V dnešný náš deň, vo Veľký štvrtok, v deň kňazov sa s vami chcem podeliť o niekoľko pekných myšlienok o kňazstve od kardinála Roberta Saraha, ktoré napísal v knihe Pane zostaň s nami. Hneď v druhej kapitole s názvom Kríza kňazstva píše o tom, čo je kňaz, aký má byť, ako má žiť.

Drahí spolubratia v kňazskej službe, prijmime tieto myšlienky a meditujme nad nimi, aby sme sa s nimi aj stotožnili, lebo urobia naše kňazstvo krajším a radostnejším.

Kardinál píše:

Podstatné je, aby si každý kňaz naplno uvedomoval, že je človek zasvätený Bohu a človek modlitby. Kňaz žije výlučne pre Boha a pre jeho uctievanie. Nesmie sa dať pohltiť svetom a myslieť si, že čas zasvätený Kristovi v tichej dôvernej modlitbe je stratený. V tichej modlitbe pred svätostánkom sa rodí najkrajšie ovocie nášho pastierskeho úradu.

Modlitba môže byť úmorná a zdanlivo jalová. Vo svete hluku, poblúznenia a zhonu, vo svete, ktorý úzkostlivo dbá na zvyšovanie produktivity, si kňazi musia nájsť čas a utiahnuť sa do tichej adorácie. V nej sa potvrdzuje ich kňazská identita. Kňazmi dušou budú iba vtedy, ak im bude na srdci ležať vytrvalosť v modlitbe, ktorou veriacich naučia stretávať sa v tichu a adorácii s eucharistickým Ježišom.

Akékoľvek množstvo povinností sa na nás bude valiť, akékoľvek budú naše neodkladné pastierske povinnosti, jedinou skutočnou prioritou je nájsť si čas na modlitbu. Svätý Karol Boromejský vravel: „Nemôžeš sa postarať o dušu druhého človeka, ak vlastnú necháš hynúť. Musíš mať čas pre seba, čas byť s Bohom.“

Ak sa kňaz nemodlí, vyčerpá sa a vyhorí a čoskoro sa z neho stane stroj, ktorý narobí iba zbytočne veľa hluku. Kňazi musia veľkú časť dňa zasvätiť modlitbe. Musia rozjímať o Božom slove.

Ak kňaz nebude ako Ježiš zotrvávať v tesnom spojení s Bohom, je stratený. Ježiš sa bez váhania vzdialil, ušiel pred zástupmi ľudí, ktoré sa naňho tlačili, aby sa osamote, v modlitbe, rozjímaní a tichu stretol s Otcom. Ak má kňaz pomáhať ľuďom, najskôr si musí vyprosovať pomoc od Boha.

Pán Ježiš nás nazval priateľmi. Napriek tomu, že sme nehodní a veľmi hriešni, úplne sa nám odovzdáva. V Eucharistii nám dáva do rúk svoje telo a krv. Zveruje nám svoju Cirkev. Aká úžasná úloha! Aká ohromujúca zodpovednosť: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“ (Jn 15,14).

Drahí spolubratia v kňazskej službe! Tieto slová kardinála Saraha sú veľmi cenné nielen pre vás, ale aj pre mňa osobne. O to viac, že kardinála osobne poznám a na každej biskupskej synode sa s nim stretám. Prijmime tieto slová ako duchovný poklad a rozjímajme o nich nielen v dnešný deň, ale často, aby sme si ich osvojili, lebo nám dávajú silu, silu kňazstvu, ktoré nám daroval náš veľkňaz Ježiš Kristus.

Vieme, čo Ježiš urobil pre nás. Vieme, ako mu na nás záleží, že nás vykúpil a že nás osobne povolal do svojej služby, aby sme s Ním žili v hlbokej dôvernosti a aby sme zachraňovali nesmrteľné duše a privádzali ich k spáse.

V dnešný deň sa za vás intenzívne modlím a všetkým vám zo srdca žehnám

Váš arcibiskup a metropolita Ján

 

 

Košická eparchia - Mons. Cyril Vasiľ, administrátor Košickej eparchie

Milí bratia kňazi!

Po iné roky ste sa na Veľký štvrtok dopoludnia zhromažďovali v katedrále, aby ste  si spoločným liturgickým slávením, vo viditeľnom spoločenstve s biskupom pripomínali ustanovenie sviatosti kňazstva.

Tohto roku som sa zvlášť tešil na toto stretnutie, ktoré mohlo a malo byť, po mojom príchode a prvom spoločnom kňazskom dni, novou príležitosťou k lepšiemu poznávaniu sa a k osobnejšej komunikácii s vami, kňazmi.

V situácii, ktorú prežívame v týchto dňoch, si toto  bezprostredné fyzické spoločenstvo dnes nahradíme a sprítomníme inou formou – slávením liturgie v našich chrámoch o tom istom čase, s osobitným úmyslom pripomenúť si jednotu celého presbytéria našej eparchie ako znak jednoty Cirkvi.

Koncelebrácia sa teda nebude konať pri jednom oltári našej katedrály, ale vo všetkých našich farských chrámoch, či na iných miestach , kde vykonávate svoju kňazské službu. Bude to iná „koncelebrácia“ než tá na akú sme boli zvyknutí. Možno práve táto forma nám ale pripomenie  naše duchovné spojenie.

Ani fyzická vzdialenosť totiž nemôže narušiť duchovné spoločenstvo medzi biskupom a kňazmi, medzi kňazmi navzájom i medzi celým Božím ľudom hierarchicky usporiadaným do jednoty Cirkvi.

V tejto oblasti mi prichádza na um osobitná historická skúsenosť z dejín našej cirkvi.  V časoch keď bolia naša cirkev postavená mimo zákon, si veriaci udržiavali duchovný kontakt s kňazom rôznym spôsobom. Jednu z takýchto mimoriadnych foriem opísala komunistická novinárka  v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vo svojej reportáži pri návšteve jednej gréckokatolíckej obce Východného Slovenska. V tejto obci sa veriaci aj naďalej  stretávali v chráme – bez kňaza.  Novinárka opisuje zvláštny spôsob ich modlitby.  Dedinčania sa zišli v chráme v čase, kedy zvyčajne mávali liturgiu a spievali časti liturgie určené pre ľud. Tam kde mali byť časti kňaza, stíchli a potichu,  len očami, či šepkajúc si v duchu, sledovali text v modlitebných knihách. A potom pokračovali. Napríklad z mirnej jekténie tak bolo počuť len „Hospodi pomiluj“ s intervalmi vo chvíľach ke dy by bo la mala znieť prosba kňaza. Modlitbový dialóg teda navonok zaznieval len jedným hlasom, hlasom veriaceho ľudu. Novinárka však dodáva – v tej chvíli ticha sa títo prostí dedinčania spájali s „ich“ kňazom, ktorý bol vo vyhnanstve, či väzení. V tom tichu zaznieval v ich srdciach aj jeho hlas a modlitba. Podľa komunistickej novinárky toto ticho bolo hlasnejšie než akýkoľvek protest, bolo priam ohlušujúce. A v duchu  dobovej ideológie dodávala, že v tomto ich tichu sa skrývala väčšia hrozba pre náš politický systém ako v otvorenej rebélii.

Boli teda časy, keď sa ľudia schádzali v chráme bez svojho kňaza.

Dnes máme opačnú situáciu. My kňazi prichádzame do chrámov a slávime v nich liturgiu  „sami“, len v kruhu  najbližších rodinných príslušníkov, alebo nevyhnutnej asistencie. Áno,  viem, že pri Liturgii nikdy nie sme „sami“,  že je tam prítomné celé nebo i celá zem, ale  z čisto ľudského pohľadu  - požehnávať prázdny chrám, či prihovárať sa do objektívu kamery – to je nová skúsenosť, ktorú prežíva naša kňazská generácia prvýkrát. Nevieme aký dlhý čas táto situácia potrvá, ale  vieme, že skôr či neskôr nastane opäť deň,  keď sa budeme môcť spoločne  stretnúť v chrámoch pri slávení liturgie.

Pred viac ako polstoročím naši veriaci vítali návrat svojich kňazov z vyhnanstva radostným zvonením. Veríme, že aj my budeme môcť čoskoro privítať našich veriacich späť, po uvoľnení karantén a obmedzení, do ktorých nás uvrhla epidémia. Už teraz  živme v našich srdciach radosť očakávania, prosme spoločne aj za uskorenie tejto chvíle.

Toto naše dočasné odlúčenie nám pomáha pochopiť hlbšie aj zmysel nášho kňazstva.

V akom zmysle? Nuž napríklad aj v tom, že nám pripomína, že nikto sa nestáva kňazom, len kvôli túžbe po väčšom posväcovaní vlastného života, či túžbe po väčšej dokonalosti. To sú skôr znaky mníšskeho, či pustovníckeho zasvätenia, ale naplnenie takýchto túžob nevyžaduje nevyhnutie prijatie sviatosti kňazstva. Kňazmi sme sa stali pre iných, nie pre seba. Naše kňazstvo nazývame služobným kňazstvom, pretože je primárne určené na službu  Božiemu ľudu. Z toho vyplývajú nielen teologické konzekvencie, ale aj tie rýdzo praktické.

Duch služby by teda mal byť našim charakteristický znakom. Pripomína nám to sám Kristus slovami: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc.

Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil   svoj život ako výkupné za mnohých.“ Mk 10, 42-45.

Iste hovorím o takých samozrejmých skutočnostiach, že by si hádam ani nezasluhovali  pripomínanie. Ale v dnešný deň je hádam vhodná príležitosť na ozrejmenie  aj zdanlivo samozrejmých súvislostí, týkajúcich sa ducha služby, ktorý má byť charakteristický znakom života kňaza, ako človeka osobitne povolaného k vytváraniu spoločenstva cirkvi.

Práve preto, že v týchto týždňoch žijeme v nútenej izolácii, ma zmysel pripomenúť si komunitárny ráz našej kňazskej služby. Duch služby a vytváranie spoločenstva – to je totiž naša prvoradá úloha  kňaza naprieč celou štruktúrou cirkvi.

U tých z vás, teda u väčšiny, ktorí spájate vašu kňazskú službu aj s sviatosťou manželstva je  prvým skúšobným kameňom tohto ducha služby a schopnosti vytvárať spoločenstvo už vaša  fyzická rodina.

Rodina ako domáca cirkev je základnou bunkou cirkevného spoločenstva.

Rodina kňaza má pred sebou mimoriadnu úlohu vydávať svedectvo živej viery a disponibility k službe. Vaša rodina prežíva osobitný druh povolania, nielen ku kresťanskému rodinnému životu, ale aj ku svedectvu v rámci celého cirkevného spoločenstva.       Manželka kňaza má účasť na kňazskom  povolaní svojho manžela a to až do takej miery, že by som sa odvážil povedať, že aj ona musí v sebe  odhaliť, prijať a pestovať osobitné povolanie ... povolanie byť oporou svojho manžela v jeho kňazskej službe. Koľko krásnych svedectiev poznáme v našej cirkvi zo žiarivých príkladov takýchto manželiek, ktorí stáli pri boku  kňazov aj v tých najťažších skúškach.

Nezabúdajme aj na  vaše deti. Deti možno v niektorých chvíľach budú mať ťažkosť v tom, že budú cítiť, že sú považovaní za iných, ako ich rovesníci, možno niekedy v chvíľach pochopiteľných rebélií rokov dospievania môže zaznieť aj výčitka, že kňazskú službu ste si zvolili vy, že za kňaza za chcela vydať mama, ale ich sa nikto nepýtal, či chcú byť kňazskými deťmi. Zaiste. Nikto z nás si nevolí rodičov, ale ani deti. Ale som presvedčený, že nech by prišli akékoľvek životné chvíľkové turbulencie, tieto sa vám všetky podarí prekonať práve v duchu lásky a spoločenstva, ktoré svojim celoživotným príkladom dokážete vytvárať vo svojej rodine vo všetkých situáciách.

Spoločenstvo s veriacimi, farské spoločenstvo je vašou  rozšírenou rodinou.   Uprostred neho ste ako mesto postavené na návrší a ako svieca na svietniku. Dnes keď žijeme v atmosfére egoizmu, individualizmu a častých konfliktov v medziľudských vzťahoch, je vašim osobitným povolaním byť znakom a služobníkom jednoty farského spoločenstva.  V tejto úlohe budete úspešní, ak všetci budú vidieť vašu nestrannosť, úprimnosť i skromnosť a to práve aj pri výkone služby, ktorá so sebou prinášaj aj právo predsedať liturgickému zhromaždeniu i zodpovednosť za organizáciu života farnosti.  Preto nám všetkým zaznievajú slová sv. apoštola Pavla Timotejovi: „ Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú. Staršieho nekarhaj, ale ho napomínaj ako otca, mladých ako bratov,  staršie ženy ako mat ky, mladšie ako sestry vo všetkej čistote“ (1 Tim 4, 16-5,2)

Kňazskou vysviackou ste sa stali členmi kňazského stavu. Tento technický termín by možno dnes niekto považoval za sociologicky prekonaný, keďže nežijeme v akejsi „stavovskej“ spoločnosti. Samozrejme, že závisí, akým slovom interpretujeme túto skutočnosť. Nehovoríme tu o politickom, či spoločenskom postavení, ale o tom, že kňazstvo, ako celoživotné povolanie a zasvätenie je pre jeho nositeľov aj silným vzájomným putom, špecifickým a silnejším, ako to môže byť pri iných povolaniach, či zamestnaniach, ktoré sa tiež prirodzene „stavovsky“ združujú. Spoločná formácia, zdieľanie pastoračných problémov i skúseností a najmä spoločný cieľ – služba Kristovi a jeho Cirkvi, to všetko spolu vytvára osobitné zväzky kňazského bratstva. Toto bratstvo je potrebné preukazovať v rôznych formách. Vzájomnou výpomocou, komunikáciou, navštevovaním, spoluprácou na spoločných p rojektoc h. Najmä návšteva a pomoc starším, či chorým spolubratom bude vždy rukolapným a konkrétnym dôkazom našej spolupatričnosti. Aj keď dobre vieme, že aj kňazi sú ľudia so svoju povahou, preferenciami, sympatiami – ale  napriek tomu nedovoľme nikdy aby sa medzi nami kňazmi prejavovali nejaké znaky nelásky, neznášanlivosti, žiarlivosti, či závisti. Hoci sú to tiež ľudské vlastnosti a neresti číhajúce na každého človeka, buďme – práve z ohľadom na  jednotu a bratstvo presbytéria - vždycky skúmavo opatrní aby sa tieto city nikdy nezahniezdili v našich srdciach.

Duch služby a vytváranie spoločenstva majú charakterizovať aj vzťah medzi  presbytériom a biskupom. Biskup uprostred Cirkvi – pri všetkej svojej prípadnej ľudskej slabosti a nehodnosti – reprezentuje Krista a vo vzťahu ku kňazom  je potrebné mať pred duchovným zrakom  spoločenstvo apoštolov na čele so svojim Majstrom a Učiteľom. Toto vedomie  nás všetkých musí privádzať k pocitu pokornej zodpovednosti za jeho napĺňanie v jednotlivých situáciách. Dobrým východiskom bude už to, že v sebe budeme  vedome rozvíjať  ústretové presvedčenie o tom, že každý jednotlivý člen tohto vzťahu má  v ňom i pri výkone svojej služby vždy čistý, nezištný a ten najlepší úmysel. Tak aj prípadné ľudské zaváhania, či nepochopenia bude možné vysvetliť a ľahšie sa budú dať skorigovať prípadné omyly. Buďte si prosím istí, že ako biskup vo vás všetkých i v každom je dnotlivo vidím  svojich najbližších spolupracovníkov a bratov a budem veľmi rád, ak budú tieto  pocity obojstranné. Každý z nás, na mieste ktoré má, je viazaný zodpovednosťou pred Bohom, celou  Cirkvou i pred ostatnými spolubratmi. Majme navzájom otvorené dvere našich domovov – vedzte, že na biskupskom úrade ste vždy vítaní. Aj ja vás pri  svojich návštevách farností rád navštívim. Majme teda navzájom otvorené dvere, ale predovšetkým otvorené srdcia jeden pre druhého.

Najdôležitejším rozmerom spoločenstva, ktoré každý kňaz má vytvárať je jeho osobné spoločenstvo s Bohom. V ňom prežíva ducha svojej služby, len toto živé spoločenstvo je garanciou i zmyslom jeho kňazstva. Zdanlivo ide o vzťah, ktorý je najmenej „viditeľný“  keďže sa odohráva v skrytej komôrke srdca každého z nás. Je našim osobným tajomstvom i najcennejším pokladom. Tento poklad máme chrániť a zveľaďovať a z neho čerpať a rozdávať aj ostatným. Tento vzťah si chceme aj dnes obnoviť a občerstviť. Keď budeme dnes pristupovať k oltáru, spomeňme si na našu prvú liturgiu, na chvíľu, keď  na nás spočinuli ruky biskupa, nástupcu apoštolov a keď, kľačiac pred oltárom, sa naša hlava oň opierala ako hlava apoštola Ján o Pánovu hruď pri Poslednej večeri. Úmysel prijať a žiť horlivo naše kňazstvo, ktoré sme si vtedy vzbudili si pri dnešnej liturgii obnov me s tou istou tajomnou vrúcnosťou, ktorá napĺňala prvé chvíle nášho kňazstva.

Prosme Pána a Darcu všetkých dobier, aby  v nás roznietil ešte väčšiu lásku, aby nás urobil schopnými naozaj byť mužmi obety, služby a spoločenstva, teda skutočne Kristovými kňazmi. Toto kňazstvo chceme prežívať vo všetkých úrovniach, v ktorých ho uskutočňujeme:

• v našich rodinách, medzi ľuďmi fyzicky nám najbližšími,

• v našich farských spoločenstvách,

• v bratských vzťahoch s inými kňazmi

• i v rámci spoločenstva s biskupom, reprezentujúcim Krista uprostred Apoštolov.

K tejto jednote nech nás vedie obnovenie nášho hlbokého duchovného vzťahu k Pánovi, Darcovi všetkých dobier, ktorý nás povolal do svoje služby a ktorému budeme skladať počet z toho, ako sme naložili s talentami ktoré nám dal, ako sme spravovali poklad kňazstva, ktorý nám zveril a za ktorý mu dnes osobitne ďakujeme. 

- - -

Zdroje: Žilinská diecéza / Prešovská archieparchia / Košická eparchia