Malá Hyacinta sa 20. februára 1920 narodila pre Nebo
20. februára si pripomíname výročie narodenia sa pre Nebo svätej Hyacinty, ktorej sa v roku 1917 vo Fatime zjavila Panna Mária.
Svätá Hyacinta (Jacinta Marto) sa narodila 11. marca 1910 v Aljustreli pri Fatime. Bola najmladšia z troch detí, ktorým sa v roku 1917 zjavila vo Fatime Panna Mária. Mala vtedy 7 rokov. Jej sesternica Lucia dos Santos mala 10 rokov a brat František Marto 9 rokov.
Nebeská Pani sa im od 13. mája do 13. októbra 1917 zjavila 6 krát. Vyzývala ich k modlitbe svätého ruženca, k pokániu za hriechy, ktoré urážajú Pána Boha, a k prinášaniu obetí za hriešnikov, lebo mnohí prídu do pekla, pretože sa za nich nikto nemodlí. Malá Hyacinta prijala túto výzvu, napriek svojmu mladému veku, s úplnou vážnosťou a celkom rozhodnutá obetovať sa.
Vtedy im Pani odhalila aj Boží plán, že úlohou Lucie je, aby šírila úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie vo svete, kým Františka a Hyacintu si čoskoro vezme do neba. Deti sa vtedy dohodli, že toto bude ich tajomstvom, o ktorom nikomu nepovedia, aby sa ich blízki netrápili.
Nasledujúci rok po zjaveniach Hyacinta a František ochoreli na tzv. španielsku chrípku, ktorej epidémia po Prvej svetovej vojne zasiahla Európu.
Keď František v roku 1919 zomrel, Hyacinta prezradila Lucii, že sa jej Panna Mária spýtala, či je ochotná ešte trpieť, aby sa tak obetovala za hriešnikov. Hyacinta súhlasila a na to jej Nebeská Matka povedala, že pôjde do dvoch nemocníc. Lenže nie aby sa tam uzdravila, ale aby sa mohla utrpením obetovať za hriešnikov.
Zanedlho sa lekári rozhodli odviesť Hyacintu do nemocnice v okresnom meste Ourém. Odtiaľ ju neskôr previezli kvôli ťažkému zápalu pohrudnice do nemocnice v Lisabone. Pomôcť jej však nedokázali ani tam.
Utrpením pre ňu nebola len samotná choroba, ale najmä opustenosť od všetkých blízkych vo vzdialenej nemocnici. Ale Nebeská Matka ju neopustila. Podľa toho, čo sa sestričky v nemocnici dozvedeli od malej pacientky, Panna Mária jej už vopred oznámila presne čas, kedy si ju príde vziať do neba.
Hyacinta zomrela 20. februára 1920. Jej telesné pozostatky pochovali na cintoríne vo Fatime vedľa jej brata Františka. Pri zahájení procesu blahorečenia boli ich telesné ostatky exhumované a pochované v interiéri baziliky Panny Márie Ružencovej vo Fatime.
Hyacintu a Františka vyhlásil za blahoslavených 13. mája 2000 vo Fatime pápež sv. Ján Pavol II. v Jubilejnom roku 2000. Na tejto slávnosti bola prítomná aj ich sesternica, 93-ročná rehoľná sestra Lucia.
Za svätých boli vyhlásení pápežom Františkom na sté výročie zjavení 13. mája 2017.
Liturgická spomienka Panny Márie Fatimskej sa slávi 13. mája, výročný deň smrti sv. Františka Marto je 4. apríl, ale spoločnou liturgickou spomienkou - svätých Františka a Hyacinty - bol určený deň ich stretnutia v Nebi - 20. február.
Otec biskup Tomáš Galis daroval kostolu Panny Márie Fatimskej v Rudinskej relikvie svätých detí. Tu je foto z 5. januára 2019 zo slávnosti: klikni sem.
Utrpenie a smrť malej Hyacinty
Svätá Hyacinta Martová prežila dlhotrvajúcu a bolestivú chorobu, ktorá viedla k jej smrti v noci 20. februára 1920 v nemocnici Estefania v Lisabone. Večer bola na oddelení prítomná iba nočná sestra Aurora Gomes, ale keď bola vypočúvaná, nedokázala si spomenúť na podrobnosti smrti malej svätice, ani nič o nej samej. Ako predpovedala Panna Mária, Hyacinta zomrela sama, ďaleko od svojich príbuzných a priateľov, kvôli komplikáciám spôsobeným pandémiou chrípky v Španielsku, ktorá sa prehnala po celom svete od januára 1918 do decembra 1920.
Španielska chrípka bola obzvlášť nákazlivá epidémia chrípky, ktorá infikovala odhadom 500 miliónov ľudí na celom svete, čo viedlo k 50 až 100 miliónom úmrtí. V tom čase bola svetová populácia menšia ako dve miliardy, takže táto pandémia zasiahla významné percento ľudstva a je považovaná za jednu z najsmrteľnejších epidémií, ktorá kedy zasiahla ľudstvo, pravdepodobne porovnateľná s čiernou smrťou, ktorá pustošila Európu v 14. storočí. Skutočnosť, že sa to stalo práve v čase, keď I. svetová vojna vstupovala do svojich záverečných etáp, spôsobila, že sa vírus rozšíril ešte viac, pretože vojnové podmienky a veľké pohyby jednotiek uľahčili šírenie vírusu.
Nezvyčajnou charakteristikou tejto pandémie bolo, že na rozdiel od väčšiny ohnísk chrípky, ktoré sa zameriavajú na malé deti a staršie osoby, španielska chrípka zasiahla najmä zdravých mladých dospelých a spôsobila veľa úmrtí. Vedci nedávno objavili dôvod tohto stavu; starší ľudia, ktorí trpeli ruskou chrípkovou pandémiou v rokoch 1889 – 1890, si vyvinuli určitú imunitu voči španielskej chrípke.
To bol aj prípad Fatimy. S výnimkou otca Františka a Hyacinty, bola na jeseň roku 1918 chrípkou postihnutá celá rodina Martová. Okolo tohto času sa Panna Mária zjavila Františkovi a Hyacinte a povedala, že čoskoro vezme Františka do neba, ale opýtala sa Hyacinty, či ona zostane dlhšie trpieť za hriešnikov. František zomrel 4. apríla 1919 vo veku 11 rokov. Chrípka si tiež vyžiadala životy ich starších súrodencov, Florinda a Terézie. Môžeme sa iba pýtať, ako rodičia zvládli taký zármutok.
Medzi príznaky španielskej chrípky patrili horúčka a zimnica, bolesti svalov, výtok z nosa a kašeľ. U niektorých ľudí sa vyvinuli závažnejšie stavy vrátane bronchopneumonie, bakteriálnej infekcie, ktorá môže spôsobiť rýchly srdcový rytmus, ťažkosti s dýchaním, zápal pohrudnice a ďalšie komplikácie. To bol prípad aj Hyacinty, ktorej utrpenie narastalo v priebehu jej choroby.
Hyacinta sa zverila Lucii, ktorá nebola chrípkou vážne zasiahnutá, že jej Panna Mária povedala, že pôjde do dvoch nemocníc, ale nebude vyliečená. Je to cesta, aby trpela viac za obrátenie hriešnikov a pokánie za hriechy.
Po Františkovej smrti Hyacinta jeho neprítomnosťou veľmi trpela a smútila za ním. Okrem toho sa jej telesné bolesti vrátane ťažkých bolestí hlavy zhoršili. S nástupom bronchopneumonie sa v jej pľúcach vytvoril hnisavý absces, ktorý jej spôsobil akútnu bolesť, ale toto zvýšené trápenie niesla s veľkou statočnosťou. Keď úplne oslabla, jej malé telo sa zmenilo na kosť a kožu a to bol stav, v akom ju v januári 1920 prijali do nemocnice Estefania.
Najprv zostala v sirotinci vedenom sestrou Matkou Godinho, ktorá bola Hyacintinou múdrosťou veľmi ohromená, vzhľadom na jej vek. Hyacinta jej hovorila o hriechoch tela, ktoré spôsobujú, že najviac duší ide do pekla a o morálnych nebezpečenstvách prichádzajúcej módy. Tiež povedala: „Keby ľudia vedeli, aká je večnosť, urobili by všetko pre to, aby zmenili svoj život.“ Napriek jej utrpeniu bolo pre ňu veľkým potešením zostať v dome, ktorý mal kaplnku s Požehnanou sviatosťou a že bola schopná prijímať sväté prijímanie každý deň.
Bola to však iba krátka prestávka, pretože vo februári bola premiestnená do lisabonskej nemocnice pod vedením Dr. Castra Freire, jedného z najslávnejších detských odborníkov v hlavnom meste. Diagnostikoval jej stav ako hnisavý zápal pohrudnice a osteitídu (zápal) siedmeho a ôsmeho ľavého rebra. Tentoraz mala aj tuberkulózu.
10. februára podstúpila operáciu na odstránenie dvoch chorých rebier, operáciu, ktorá sa kvôli jej oslabenému stavu mohla vykonať iba pod lokálnou anestézou. Operácia bola úspešná, ale na jej boku zostala veľká rana do ktorej bolo možné zmestiť celú dlaň. Rana si vyžadovala denné preväzovanie, čo bol pre malé dievčatko nesmierne bolestivý postup. To, čo jej však najviac spôsobilo utrpenie, bolo poníženie vidieť sa vyzlečená. Matka Godinho, ktorá jej posluhovala až do chvíle zákroku, poznamenáva, že Hyacinta veľmi plakala, keď videla vlastné telíčko v rukách lekárov.
Výsledok zákroku sa zdal byť povzbudzujúci. Nikto ju nepočul sťažovať sa. Všetko znášala s odovzdanosťou svätých, aby odčinila tak ako Ježiš, nie za vlastné hriechy, ale za hriechy druhých. Teraz viac ako predtým mohla Ježišovi povedať: „Teraz môžeš obrátiť mnoho hriešnikov, pretože veľa trpím!“
Štyri dni predtým, než si ju Biela Pani z Fatimy vzala k sebe do neba, jej sňala všetky bolesti. „Teraz – zveruje sa Matke Godinho – sa už nesťažujem. Znovu sa mi zjavila Panna Mária a povedala mi, že čoskoro príde, aby si ma vzala a odstránila mi všetky bolesti“.
Prichádza nakoniec 20. február, deň, ktorý bol Pannou Máriou z Cova d’Iria stanovený, aby si prišla vziať svoju malú priateľku z Fatimy. Bol piatok pred veľkým pôstom.
„Popoludní 20. februára o šiestej hodine večer dievčatko povedalo, že sa zle cíti a túži prijať sväté sviatosti – poznamenáva lekár Lisboa. Privolali farára z kostola Anjelov, ktorý ju vyspovedal okolo ôsmej hodiny večer. Povedali mu, že dievčatko naliehalo, aby jej priniesli viatikum, ale s tým farár nesúhlasil, keďže navonok ešte nevidel kritický stav. Sľúbil jej, že jej prinesie Ježiša nasledujúci deň. Hyacinta znovu naliehala, aby mohla prijať sväté prijímanie, hovoriac, že čoskoro zomrie. A skutočne, o pol jedenástej večer pokojne vypustila ducha, bez prijatia viatika“.
V noci 20. februára zostúpila Panna Mária poslednýkrát navštíviť chorú a vrátila sa do Neba s čistou dušou, zanechajúc ako pamiatku zemi a ľuďom jej panenské pozostatky. Ostatní chorí pokračovali v spánku. Iba mladá zdravotná sestra Aurora Gomes, ktorú Hyacinta rada nazývala „moja Aurorina“, bdela blízko pri nej. Tak sa naplnili slová, ktoré malá Hyacinta povedala v jednom z posledných dní svojho vyhnanstva na zemi: „Vrátim sa do Fatimy, avšak až po mojej smrti“. Predpoveď Hyacinty sa naplnila neskôr, 12. septembra 1935, keď sa biskup diecézy Leira rozhodol preniesť telesné pozostatky malej Hyacinty na cintorín do Fatimy.
zdroj: www.modlitba.sk
